Martin Masaryk

Tento vtip poznáte všetci. Ide blcha so slonom po drevenom moste. Blcha sa pozrie na slona a povie: „Ale dupeme, čo?“ Blchu so sklonmi k vojnovému štvaniu svojimi výrokmi pripomína aj poslanec Daniel Lipšic.

Hneď na začiatku chcem, aby bolo jasné: Považujem za strategický záujem Slovenska neuznať pripojenie Krymu k Ruskej federácie. Rovnaký postoj sme mali v prípade Kosova, Abcházska a Južného Osetska a nie je žiaden dôvod ho meniť. Neznamená to však, že keď nesúhlasíme s odtrhnutím Krymu od Ukrajiny, automatiky sa musíme dostať do konfliktu s Ruskom.

Poslanec Lipšic napísal článok s názvom Vy okupujete, my rozširujeme, v ktorom fakticky vyhlásil vojnu Rusku, čím sa ako politik degradoval na úroveň chrobáka Truhlíka. Horlí za to, aby EÚ uvalila na Rusko také tvrdé ekonomické sankcie, aké sa neodvážila sformulovať ani Angela Merkelová.

Jeden citát za všetky: „Únia by mala identifikovať a prerušiť programy (napríklad bezpečnostné) a obchody, ktoré s Ruskom má, kým sa Rusko nestiahne z Ukrajiny. Aj s rizikom, že Rusko urobí to isté.“ Aj za cenu, že Rusko urobí to isté? A čo povie v decembri 2014 ľuďom, keď si nebudú mať na čom uvariť čaj alebo čím zakúriť? Inak povedané Európa by nepochybne vedela Rusko ekonomicky významne poškodiť, ale ani my nie sme nezraniteľní. A Slovensko obzvlášť. Na čo asi tak myslel poslanec Lipšic pri formulovaní tohto článku? Na naše záujmy, alebo na svoje preferencie?

Všimnime si aj časové vymedzenie ekonomického trestania Ruska: „Kým sa nestiahne z Ukrajiny.“ Daniel Lipšic zrejme nepochopil, že Rusko sa z Krymu nestiahne. Teraz ide len o to, či bude západ natoľko múdry, že sa nebude nasilu usilovať dostať Ukrajinu do svojej sféry vplyvu. Západu a Rusku by kompromisne nepochybne postačovalo a Ukrajine ekonomicky a politicky osožilo, keby ostala „blokovo“ neutrálna. Slovensko by pri sprostredkovaní takéhoto dialógu mohlo zohrať dokonca nejakú menšiu či väčšiu úlohu. Takéto videnie sveta je militantne naladenému Lipšicovi zrejme na hony vzdialené, nemá na to dostatočnú intelektuálnu a morálnu výbavu.

Lipšic naopak horuje za to, aby súčasťou potrestania Ruska bolo udelenie akčného plánu členstva v NATO Gruzínsku. A to nie je všetko. Podľa pána poslanca „rozmiestnenie pozorovateľskej misie NATO na území Gruzínska pri okupovaných oblastiach Abcházska a Južného Osetska by bolo signálom, že nám na našich partneroch záleží a že tento priestor viac nie je výlučným priestorom záujmu Ruska“.

Toto už nie je vyhlásenie obchodnej vojny, ani návod na ochladenie vzťahov na úroveň studenej vojny, ale výzva k ostrému konfliktu. Američanom by sa určite páčilo, keby posunuli hranice NATO k ruským humnám, ale aspoň my v Európe by sme mohli pochopiť, že Gruzínsko ani zďaleka nie je hodnotovo a civilizačne západnou krajinou. Daniel Lipšic sa bude možno veľmi čudovať, ale kultúrne a mentálne majú Gruzínci bližšie k Rusom než k Nemcom, Poliakom či Američanom. Zahŕňať ich do severoatlantického spojenectva len na truc Rusom by bolo hlúpe a v mnohých ohľadoch kontraproduktívne.

Mimochodom, poslal by Daniel Lipšic svojho syna do vojny kvôli Gruzínsku? Asi ťažko, a preto by mal pred tým, než si pustí pusu na špacírku, premýšľať. Robiť to v opačnom poradí sa z mnohých dôvodov neodporúča.

Všetko musí mať svoje hranice. Ruská rozpínavosť, ale aj integračný apetít EÚ a NATO. A tiež túžba po raste preferencií. Daniel Lipšic predviedol, že pre tie svoje percentá je ochotný zo seba urobiť aj vojnového štváča.