Martin Masaryk

Pondelková návšteva Miroslava Lajčáka v Moskve ukázala, že na rozdiel od našej domácej politiky je slovenská diplomacia vyzretá. Po vypuknutí ukrajinskej krízy bol Lajčák prvým ministrom zahraničia krajín Európskej únie, ktorý oficiálne zavítal do Ruska. Keby boli čo k čomu aj slovenské médiá, venovali by tomu oveľa väčšiu pozornosť. Uprednostnili však prípad istého Harabina…

Význam Lajčákovho stretnutia s ministrom Lavrovom a vicepremiérom Rogozinom sa najlepšie ukáže, keď si v krátkosti povieme, ako to robia naši susedia, ktorí majú taktiež spoločné hranice s Ukrajinou.

Prípad Maďarsko

Najprv na juh do Maďarska. Tam sa premiér Viktor Orbán dvakrát po sebe nechal počuť, že maďarská menšina na Ukrajine by mala dostať od kyjevskej vlády autonómiu. Nespresnil, či len kultúrnu a samosprávnu alebo aj územnú. Nech tým mal na mysli čokoľvek, Slovákov to, samozrejme, irituje. Jeho slová sú pritom adresované domácemu publiku, nie sú vážne myslenou požiadavkou. Touto rétorikou sa usiluje neutralizovať nacistický Jobbik, ktorý dostal v nedávnych voľbách okolo 20 percent hlasov.

Váha deväťmiliónového Maďarska je síce veľmi malá na to, aby sa mohlo podieľať na veľkých geostrategických hrách, ale ak by malo dôjsť k nejakému deleniu Ukrajiny, Viktor Orbán by s veľkou pravdepodobnosťou nezaujal jednoznačnú pozíciu. Skôr by balansoval medzi Európskou úniou a NATO na strane jednej a Ruskom na strane druhej, pričom by sa usiloval o čo najväčší súzvuk s Kremľom a čo najmenej si poštvať Berlín. Prečo? Pretože ho k tomu vedú viaceré historické skúsenosti Maďarska tak s Ruskom, ako aj Nemeckom. Úžasnú esej o tom napísal George Firednam (kto si ju chce prečítať, musí mať predplatený Stratfor).

Oprávnene si kdekto kladie otázku, prečo sa jednoducho Maďarsko nespolieha na partnerov z Európskej únie. Odpoveď je zrejme ukrytá v neľahkej sociálno-ekonomickej situácii na juh od Dunaja. Maďarsko zápasí s neustálym poklesom sociálnych istôt, čo pripisuje reštrikciám, škrtom a rozpočtovej prísnosti, ktoré presadzuje Nemecko. Budapešť sa dnes preto viac spolieha na vidinu ekonomickej spolupráce s Ruskom.

Prípad Poľsko

Úplne iný prístup má k situácii na Ukrajine náš severný sused Poľsko. Veľká časť súčasného ukrajinského územia kedysi patrila Poľsku. Neskôr sa zase Poľsko stalo obeťou viacnásobného delenia medzi Rusko a Nemecko (raz sa toho zúčastnilo aj rakúsko-uhorské mocnárstvo). Poliaci majú v najčerstvejšej historickej pamäti uchovanú spomienku na delenie svojho štátu medzi Hitlerom a Stalinom. Z viacerých dôvodov však dnes v zlom spomínajú len na Rusov, aj keď nielen ríša sovietov, ale aj tá nacistická na poľskom území páchala neopísateľné zverstvá.

Najmä asertívny minister zahraničných vecí Radoslaw Sikorski formuluje v mene Poľska veľmi ostré pozície voči Rusku. Poľsko naplno podporuje vládu v Kyjeve, Sikorski sa zúčastnil známej dohody troch ministrov zahraničných vecí s bývalým ukrajinským prezidentom Janukovyčom. Náš severný sused (spolu s pobaltskými štátmi) najhlasnejšie volá po rozmiestnení čo najväčšieho počtu jednotiek NATO v severozápadnej Európe.

Poliaci Rusom nikdy nezabudnú tvrdé potlačenie povstaní v rokoch 1830 a 1863. V anexii Krymu a následnej celosvetovej hádke o to, čo sa vlastne na Ukrajine deje, vidia nové približovanie sa ruskej ríše k ich východnej hranici. Poľská vláda, na rozdiel od Viktora Orbána, nevsadila na taktické balansovanie, ale na stratégiu odstrašovania/zastrašovania. Budapešti zrejme vôbec nie je proti mysli predstava neutrálnej Ukrajiny (čo je v súlade aj s kremeľským videním situácie), avšak Varšava by najradšej videla nášho východného suseda v Európskej únii a najmä v NATO už dnes.

Morálne komentáre na adresu pozícií Maďarska a Poľska, akých sú nielen slovenské médiá plné, nemajú žiaden význam. Sú to len zbytočné gestá, ktoré nemôžu zmeniť realitu a ani nám ju nepomôžu lepšie pochopiť. Budapešť aj Varšava konajú v zhode so svojimi záujmami a historickými skúsenosťami. Nie vždy sa nám to musí páčiť, ale im sa možno nepáči prístup náš, a to je (aspoň zatiaľ) všetko, čo proti tomu môžu urobiť.

Prípad Slovensko

Pozrime sa teda na našu pozíciu. Slovenská vláda veľmi nezapájala do hlasného odsudzovania Ruska, ani nebola v prvej línii boja za presadzovanie čo najprísnejších sankcií. Neboli sme však ani advokátmi Kremľa. Premiér Fico len pripomínal, že slovenský ekonomický rast je závislý nielen od dobrej hospodárskej kondície Nemecka, ale aj od ruských dodávok zemného plynu, ropy a jadrového paliva.

Rovnako ako Poľsko a Maďarsko, aj Slovensko sa krčí v kordóne menších krajín medzi gigantmi – Nemeckom a Ruskom. Naša historická skúsenosť nás učí, že buď sme v sfére jedného, alebo druhého. Nič medzi tým neexistuje. Dnes sa však nachádzame v unikátnej situácii. Sme síce v politickej sfére Nemecka, tá však nie je demonštrovaná prítomnosťou oceľových prilieb, ale mäkkou silou vplyvu nemeckej ekonomiky, vďaka ktorej sa Slovensko drží (a aj v čase krízy držalo) nad hladinou.

Byť v takomto tieni Nemecka je vcelku príjemné, no nemôžeme zabúdať ani na druhého, východného giganta. Aj preto bolo rozumené, že Miroslav Lajčák bol prvým ministrom zahraničných vecí Európskej únie, ktorý od vypuknutia Ukrajinskej krízy navštívil Moskvu.

Prípad Lajčák

Už počujem pána Schutza, ako ma vyhlási za propagandistu Kremľa a agenta SVR a GRU. Nie je to dôležité. Podstatné je, že Lajčákova schôdzka s Lavrovom ukázala všetkým mudrlantom, ako sa to robí, keď chceme niekomu niečo (možno aj nepríjemné) povedať. A ako pri tom bez zbytočného napínania svalov (ktoré je v našom prípade tak nekonečne smiešne) nahlas artikulovať národnú pozíciu k Ukrajine, Krymu a k našim záujmom krajiny ležicej medzi Ruskom a Nemeckom. Na to páni Dzurinda, Duleba a ďalší, ktorí sa navážali do Lajčákovej návštevy, nedorástli. A zrejme ani nedorastú.

Klobúk dole, pán Lajčák!