Diskusie o udalostiach na Ukrajine sa v slovenských médiách zväčša zužujú na konštatovania trpiace intelektuálnou podvýživou. Obmedzene rozlišujú medzi zlým Putinom a Janukovyčom na strane jednej a dobrým ukrajinským ľudom a jeho novými vodcami na strane druhej. Sofistikovanejší aktéri debát sa občas zmôžu na konštatovanie, že nielen Putin s Jankukovyčom sú zlí chlapci, ale že ani v tábore majdanu to nevyzerá vždy len ružovo; dokonca sa v ňom nájdu aj zlé dievčence, akou je napríklad z väzenia prepustená expremiéra Tymošenková. Ale to je asi tak všetko a je to, žiaľ, žalostne málo.
Mali by sme sa naučiť pozerať sa na medzinárodné vzťahy a geopolitiku očami takzvanej reálpolitiky. Mravoučné kázanie niektorých komentátorov, medzi ktorými vynikajú najmä páni Morvay a Schutz zo SME, môže byť pre niekoho povznášajúce. No nemá inú, len rétorickú hodnotu (aj to len za predpokladu, že páni mali v oblasti štylistiky práve svoj deň). Ak však chceme pochopiť, aké je postavenie Slovenska v tomto medzinárodnom galimatiáši, nepomôže nám krasorečnenie, ale iba správne pomenovanie a pochopenie trendov.
Začnime Putinom. Jeho krymské ťaženie nie je ničím novým, len pokračovaním toho, čo robili ruskí cári a cárovné stáročia pred ním. Môže sa nám to nepáčiť a môžeme oprávnene argumentovať medzinárodným právom a štandardmi 21. storočia. Nič to však nezmení na fakte, že územie, ktoré si Rusi vydobyli na Turkoch, teraz neprenechajú západu. Nie, nepomýlil som sa, naozaj to myslím so západom vážne, pretože pytačky medzi Ukrajinou a EÚ, a najmä úzke väzby predstaviteľov súčasnej ukrajinskej vlády s USA, považujú Rusi za posúvanie hraníc NATO k najzápadnejším končinám svojej šírošírej federácie.
Reakcia Slovenska na anexiu Krymu musí byť jednoznačne odmietavá. Nie však urážajúca ruské city a hlavu ruského štátu. To dokáže hocaký propagandista na úrovni poslanca Šebeja. Dôvod na nesúhlas je pragmatický – nedotknuteľnosť našej južnej hranice. Rovnako ako Kosovo, aj Krym má potenciál byť nebezpečným precedensom, ktorý môže viesť k postupnému rozkladu povojnového usporiadania hraníc, a k posilneniu revizionistických ambícií Budapešti.
A teraz čosi o majdane. Západ by si mal trochu kritickejšie vyberať partnerov. Keď je niekto protiruský, nemá rád Janukovyča a navyše aj Putina, neznamená to, že je automaticky naším spojencom.
Kto vlastne strieľal na demonštrantov? A kto z toho mal väčší prospech? Janukovyč, ktorému sa chvel pod zadkom trón, alebo opoziční lídri, ktorí sa opierali o všeľudové rozhorčenie? Prečo dodnes nikto nevysvetlil, ako to myslel estónsky minister zahraničných vecí Paet, keď informoval barónku Ashtonovú, že snajperi boli najatými žoldniermi ľudí z majdanu?
Ak si niektoré západné mocnosti myslia, že je vhodné na politicky, kultúrne a nábožensky rozdelenej Ukrajine nekriticky sa pridať na jednu stranu konfliktu, nemali by sme tento názor zdieľať. Jednoducho preto, že v záujme Slovenska je z mnohých dôvodov stabilná Ukrajina. Takto polarizovaný štát však nemôže byť nikdy stabilný, keď mu vládnu politické sily iba z jeho západnej časti.
Keby bol západ prezieravejší, tlačil by na majdan, aby do prechodnej vlády zobral politických a podnikateľských predstaviteľov z východnej časti Ukrajiny. Putin by si tak oveľa ťažšie hľadal zámienku pre vstup na Krym. A keď to západ a ani Poľsko, ktoré sa na Ukrajine významne angažuje, neartikulovali, mali sme to nahlas hovoriť my. Nie kvôli moralistickému krasorečneniu, ale preto, lebo je to v našom národnom a štátnom záujme.
Pár slov o Janukovyčovi. Prečo sme mu vlastne (tým množným číslom myslím EÚ) ponúkali asociačnú dohodu, keď sme vedeli, aký je to kvietok? Nemyslím to ironicky. Janukovyč je skutočne odporne skorumpovaná figúra a jeho režim nemal nič spoločné s európskymi hodnotami. Ukrajina pod jeho, ale ani Juščenkovým/Tymošenkovej vedením nebola pripravená nielen na vstup do únie, ale ani na prijatie statusu asociovaného člena. A ešte veľmi dlho nebude; nerobme si ilúzie o Jaceňukovi, Ťahnybokovi a Kličkovi.
Keď si mnohí o Rusku myslia, že je to zaostalá a neeurópska krajina, v mnohom budú mať asi pravdu. Avšak Ukrajina je na tom ešte oveľa horšie, a preto bolo ponúkanie asociačnej dohody politickým, hodnotovým, inštitucionálnym i ekonomickým nezmyslom. Napriek tomu sme to urobili a robíme to ďalej. Zrejme preto, aby sme ešte viac podráždili Rusko a nezískali z toho žiadnu strategickú výhodu, len nestabilného, vnútorne rozorvaného a civilizačne nekompatibilného adepta na členstvo v EÚ.
Jedinou cestou z tejto šlamastiky, ktorá je aj navyše v našom záujme, je stabilná a geopoliticky neutrálna Ukrajina, čo nie je možné dosiahnuť bez vonkajšej dohody s Ruskom a vnútornej zhody medzi východom a západom tejto spormi zmietanej krajiny.