Martin Masaryk

Blížia sa voľby do Európskeho parlamentu a politici opäť pociťujú potrebu aktivizovať sa. Keď si pri takýchto príležitostiach otvoria ústa alebo neudržia prsty dostatočne ďaleko od klávesnice počítača, zväčša je to intelektuálna pohroma. Tentoraz sa prihodila podpredsedovi Nova Jozefovi Kollárovi.

Jozef Kollár napísal blog o údajne naplnenej hrozbe bruselského fanatizmu. Vraj nám hrozí vznik spojených štátov európskych. Odvoláva sa pri tom na výrok členky Európskej komisie Viviane Redingovej.

Podpredseda Nova Kollár citoval komisárku Reding takto: „Voliči počas nadchádzajúcich volieb do Európskeho parlamentu sa musia rozhodnúť. Za, alebo proti Spojeným štátom európskym.“ (Veľmi sa ospravedlňujem čitateľom za gramatické a interpunkčné zhovädilosti, ale čo mám robiť, keď sa ich pán Jozef Kollár dopustil?)

Problém s citovaným výrokom je v tom, že slová pani komisárky, tak ako ich citoval Kollár, sa nikde nedajú overiť. Podpredseda Lipšicovej strany nepovažoval za dôležité čitateľov informovať, kde sa mala Viviane Redingová takto vyjadriť a ani nepriložil k svojmu blogu žiadnu linku, ktorá by autentickosť jej slov potvrdzovala. Úžasný prístup, len čo je pravda. Veľa vypovedá o pracovných metódach Nova, ktorá veľmi rada otvára rôzne kauzy, oháňa sa číslami a prieskumami. Ak majú podklady pre tieto mediálne výstupy rovnakú úroveň ako citačná nedôslednosť Jozefa Kollára, máme aj odpoveď na otázku, ako je dôveryhodný celý Lipšicov krúžok.

Na základe tohto neovereného citátu nás ďalej Jozef Kollár straší, že ak nebudeme voliť správne, hrozí nám vznik európskeho superštátu, že Európska komisia bude federálnou vládou a bude „nadriadenou“ vláde slovenskej. Ďalej prorokuje, že suverenitu národných poslancov nahradí suverenita poslancov Európskeho parlamentu a spomína ešte niekoľko iných bubákov. A pripája výzvu, „nedajme sa zastrašiť federalistickým fanatizmom Viviane Reding“.

Lenže jediný, kto tu straší a pustil do gatí zároveň je podpredseda Nova Kollár. Ak by aj totiž boli komisárkine slová citované správne, nie sú ničím iným, len jej vlastným názorom. V EÚ nájdeme politikov, ktorí sú viac a iní menej federalisticky orientovaní. Iní by zase najradšej tento útvar ešte viac rozvoľnili. Sú to legitímne názory a je v poriadku, že sa o nich diskutuje. Každé rozhodnutie, ktoré by malo smerovať k väčšej politickej integrácii únie, by znamenalo zmenu základných zmlúv. A tie by najprv museli prerokovať politické reprezentácie všetkých členských štátov. Zrejme by sme sa dočkali ďalšieho konventu EÚ. Potom dlhých diskusií v národných parlamentoch a zrejme aj ľudových hlasovaní.

Žiadne spojené štáty európske nám nehrozia bez toho, aby sme sa k ich (ne)vzniku vyjadrili. Jozef Kollár len maľuje čerta na stenu a pritom ani nemá bohvieaké maliarske nadanie. Zrejme nemá čím zaujať, tak vyvoláva iracionálnu vášeň voči Bruselu, čím sa začína nápadne podobať na Marian Kotlebu.

Európska únia má veľké problémy a v mnohých otázkach si zaslúži kritiku. Ale únie nie je Varšavská zmluva, ani Rada vzájomnej hospodárskej pomoci. A Brusel nie je Stalinova, ba ani Brežnevova Moskva. My nie sme len členmi Európskej únie, ale sme jej (síce malou, ale predsa) nedeliteľnou súčasťou a máme právo a priestor rozhodovať o tom, ako bude vyzerať.

Tiež by sme nemali zabúdať, že únia je projekt, vďaka ktorému sa podarilo na Starom kontinente udržať historicky najdlhší mier. Nie je to málo, ale na takéto „drobnosti“ treťotriedny bankár Jozef Kollár zrejme ani len nepomyslí. Pri jeho obmedzenom rozhľade mu stačí, že si pripíše pár bezvýznamných politických bodov a ani ho len netrkne, že podnecovaním protieurópskych nálad nahráva silám, ktoré sa práve chopili moci v Banskej Bystrici, a v prieskumoch verejnej mienky majú bližšie k bránam parlamentu ako marketingovo sa lopotiaca Nova.

Hystéria Jozefa Kollára je nielen neopodstatnená, ale aj škodlivá.