Správa o činnosti SIS za rok 2012 je vhodnou príležitosťou na zamyslenie sa nad úrovňou kontroly tajnej služby v slovenských podmienkach. Žiaľ, väčšina médií túto príležitosť nevyužila, čím len potvrdila oprávnenosť názoru, že v tejto oblasti sa zameriavajú len na bulvárne témy a škandály.
Najprv niekoľko poznámok na adresu SIS. Treba oceniť, že nový riaditeľ Ján Valko začal zverejňovať odtajnené časti správy o činnosti služby na internete. Verme, že tajní budú v tejto praxi v nasledujúcich dekádach pokračovať.
Už menej je chvályhodné, že správa za rok 2012 sa dostáva na verejnosť na konci roka 2013. Teraz už by sa malo pracovať na texte správy za končiaci sa rok 2013. Hádam to nie je predzvesť, že na správu za rok 2013 si budeme musieť počkať do decembra 2014.
V tomto ohľade by si mohli dať v tajnej službe a v parlamente záväzok, že správy za predchádzajúci rok budú hotové hotové, v zákonodarnom zbore prerokované a na internete uverejnené najneskôr do konca prvého kvartálu roka nasledujúceho.
K obsahovej stráne správy len jedna pripomienka. Ján Valko by mal pritlačiť na svojich analytikov, aby v budúcnosti mali správy o činnosti SIS menej administratívny charakter a viac pripomínali odborné bezpečnostné, strategické a geopolitické štúdie.
Dá sa súhlasiť s názorom bývalého riaditeľa rozviedky SIS Igora Cibulu, že správy o činnosti tajnej služby nemôžu byť detailnejšie: „Keby bola správa konkrétnejšia, ohrozovalo by to jej spravodajský potenciál, pretože takzvané záujmové osoby vrátane cudzích spravodajských služieb by vedeli, na čo sa SIS koncentruje a aké nástroje spravodajskej činnosti používa.“
Rovnako považujem za správnu Cibulovu pripomienku, že je na škodu veci, keď poslanci, ktorí sú vo výboroch na kontrolu tajných služieb, nemajú povinnosť prejsť bezpečnostnou previerku. „Napríklad v USA alebo v iných štátoch majú poslanci s bezpečnostnou previerkou oprávnenie hlbšie nazrieť do spravodajskej kuchyne a účinnejšie kontrolovať spravodajské služby,“ povedal bývalý šéf rozviedky a trafil klinec po hlavičke.
Naši politici by boli najradšej, keby mohli voľne snoriť v spisoch tajnej služby bez toho, aby sa podrobili prísnym bezpečnostným previerkam. Za takýchto okolností je lepšie, keď sú tieto organizácie kontrolované len formálne, pretože ak by sa mohli oboznamovať s prebiehajúcimi spravodajskými akciami súčasné parlamentné kádre, s veľkou pravdepodobnosťou by dochádzalo k neprijateľným únikom informácií a k ohrozeniu bezpečnosti krajiny, ako aj zdravia a životov príslušníkov tajných služieb a ich spolupracovníkov.
Ľudia si oprávnene kladú otázku, prečo poslanci, ktorí kontrolujú tajné služby, nemusia mať bezpečnostnú previerku ako každý iný človek, ktorý prichádza do styku s tajnými informáciami. Obávam sa, že odpoveď je veľmi jednoduchá a znepokojujúca zároveň. Slovenskí politici by jednoducho previerkami neprešli. Väčšina z nich je namočená do korupcie alebo má styky osobami, ktoré predstavujú bezpečnostné riziko, a poniektorých zase môže kdekto vydierať prepismi kompromitujúcej erotickej komunikácie s nelegitímnymi partnermi.
Jednoducho povedané slovenskí poslanci na kontrolu tajných služieb ešte nedorástli po žiadnej stráne – intelektuálnej (kompetentnosť), morálnej (korupcia, vydieratelnosť, nevhodné styky), ani bezpečnostnej (hĺbkové previerky). Alebo chceme riskovať, že na internete sa začne objavovať ešte väčšie množstvo utajovaných dokumentov?