Martin Masaryk

Výhra Andreja Kisku v prezidentských voľbách sa dá interpretovať rôznymi spôsobmi. Bezpochyby obstojí tvrdenie, že Robert Fico pri zvažovaní svojej kandidatúr tak dlho poškuľoval po tom, čo urobí jeho domnelá najväčšia rivalka Iveta Radičová, až podcenil potenciál dobrého anjela Kisku.

Viacerí nezaujatí analytici pred voľbami tvrdili, že predseda Smeru a vlády nemá jediný racionálny dôvod púšťať sa do riskantnej súťaže o prezidentský stolec a výsledok im dal za pravdu. Lenže ešte pred dvoma troma mesiacmi to také zjavné nebolo ako tri dni po voľbách. Aj preto sú politológia, prognostika a sociológia často viac alchýmiou než exaktnou vedou.

Ficova prehra v prezidentských voľbách zďaleka nie je koncom ficizmu-smerizmu, ako si to nahovárajú opoziční politici, medzi ktorými vynikajú Pavol Frešo a Daniel Lipšic. Je len svedectvom, že vo väčšinovom systéme nie je Fico taký silný ako v systéme pomernom, na základe ktorého sa volí do Národnej rady. Ak by sa dnes konali parlamentné voľby, Smer by nadelil súčasnej opozícii (nepočítajúc do nej vznikajúci projekt Radoslava Procházku) rovnaký debakel ako v roku 2012 a veľmi pravdepodobne sa to stane aj v roku 2016.

V tomto svetle je otváranie šampanského nad Ficovou prezidentskou porážkou a „prebudenie sa do krajšieho dňa“ (ako básnil poslanec Lipšic), predčasným rituálnym tancom nad premiérovým politickým hrobom. A nielen preto, že voličská základňa Smeru je, v porovnaní s opozičnou/pravicovou, oveľa širšia a vernejšia. Andreja Kisku do prezidentského úradu totiž ani zďaleka nevyniesli len hlasy voličov opozičných strán. Podarilo sa mu na svoju stranu dostať aj protestné a antisystémové kruhy, ktorých intelektuálno-kultúrny nevysoký strop tvoria Matovičovi „oľanovia“ a suterén sympatizanti pani Mezenskej a pána Kotlebu.

Tieto kruhy sa v roku 2016 iba ťažko priklonia na stranu SDKÚ, KDH, Mostu, SaS, a k NOVA už vôbec nie. Či s nimi dokáže pracovať Procházka, je zatiaľ otázne. Bude veľkou výzvou pre nového prezidenta Andreja Kisku, aby nesystémové a revoltujúce sily dokázal nadchnúť pre pozitívny program a priviedol ich do košiara nejakej slušnej strany. V tomto kontexte sa otvára možnosť vzniku „prezidentskej“ strany, teda subjektu, ktorý bude pán prezident Kiska viac či menej otvorene preferovať a tým mu budovať potenciálnu voličskú základňu.

Na záver niekoľko poznámok k vzťahu nového prezidenta s vládou a opozíciou. V prvom rade si musí premiér Fico uvedomiť, že ľudia nezvolili Andreja Kisku preto, aby ho chválil a bol submisívny voči vláde. Na druhej strane prezident nesmie podľahnúť pokušeniu stať sa lídrom opozície. Prvé hodiny po uzavretí volebných miestností naznačili, že viacerí opoziční politici si budú chcieť Kisku z rôznych dôvodov prisvojiť a on by tomu mal tiež z mnohých dôvodov odolať. Slovom od Andreja Kisku a Roberta Fica si bude ich ústavná koexistencia vyžadovať veľa politickej a štátnickej múdrosti. Či to dokážu, ukáže len čas.

Od súčasnej parlamentnej opozície, ktorá tancuje nad Ficovým neexistujúcim politickým hrobom, sa po početných skúsenostiach veľká múdrosť očakávať nedá.